Príbeh záchrany lekára Vojtecha Spanyola, ktorému počas druhej svetovej vojny pomohli Róbert Kuchárik a Jaroslav Loula.
Róbert a Sidónia
Sidónia a Róbert Kuchárikovci sa zobrali na začiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Róbert pochádzal zo šiestich detí a Sidónia z desiatich, a keďže bola v rodine najstaršia, musela sa starať o mladších súrodencov. Po sobáši si mladí manželia postavili dom pod lesom v Kysuckom Novom Meste a rozhodli sa, že budú mať len jedno dieťa. Obaja pracovali v Slovene v Žiline, Róbert v sklade s vrecami vlny a jeho manželka tkala koberce. Až šesť rokov po sobáši, v roku 1936 sa im narodila dcéra Mária. Keďže v tom čase ženy bývali doma s dieťatkom len šesť týždňov, každé ráno nechali manželia Kuchárikovci dcérku u starých rodičov, ktorí bývali desať minút pešo od ich domu. Vždy to bolo skoro ráno, aby stihli prísť včas do práce.
Mária
„Mama ma každé ráno o pol šiestej hodila k starým rodičom do pitvora, kde bol aj rebrinák, lebo chovali kravičku. Keď ma počul starý otec plakať, prišiel pre mňa: ´Srdénko moje, ty si tu zase sama?´ Tak prišiel a venoval sa mi“, spomína dcéra Róberta a Sidónie Mária. Keď sa zobudili deti, teda sestry jej mamy, hrali sa s Máriou ony. Dievčatá, ktoré boli jej tety, mali vtedy šesť a osem rokov. U starých rodičov bývala od malého bábätka až do šiestich rokov. Vždy sa o ňu veľmi dobre postarali. Každý večer si pre svoju dcérku cestou domov z práce prišli rodičia.
Citróna, Hapača a Zuza
Keď začala chodiť Mária do školy, dostala do rúk kľúč, aby mohla zamknúť a odomknúť dom, musela sa naučiť sama sa budiť, raňajky mala nachystané na stole a sama sa vybrala do školy.
„To nebolo tak ako teraz, že rodičia vozia deti autami, prídu si po ne. Ani krúžky neboli,“ spomína pani Mária. „Na ulici sme boli tri dievčatá a každá sme boli popoludní sama doma. Tak mala každá kozu. To boli naše kamarátky,“ so smiechom spomína na svoje detstvo pani Mária.
„Chodievali sme ich spolu pásť. Moja sa volala Citróna. Druhá Hapača a tretia Zuza. Bolo nám celkom dobre.“ Tak popoludní behali po lúkach, kozy sa pásli, mlieko dievčatá mali, a Mária vedela kozu sama podojiť.
Jaroslav Loula
„Všimla som si, že za oteckom chodí jeden pán. Volal sa Jaroslav Loula. Otec mu hovoril Jaro. Tiež robil v Slovene, kde bol vtedy riaditeľom pán Gescheid. Pán Loula si vytipoval otca ako zodpovedného pracovníka a prosil ho o láskavosť,“ spomína pani Mária. Pán Kuchárik bol vo všetkom spoľahlivý, nepil, nefajčil, dalo sa naňho obrátiť. Keďže mal na starosti sklad s bavlnou, kde boli veľké vrecia, sľúbil, pánovi Loulovi, že „by to bolo možné.“
V sklade ukryl pre Žilinu veľmi významného občana židovského pôvodu. Bol to lekár Vojtech Spanyol, po ktorom je pomenovaná aj ulica, aj nemocnica. Pán Kuchárik ho vôbec nepoznal, ale o túto láskavosť ho poprosil pán Loula. S pánom Kuchárikom si veľmi dobre rozumeli a stále mu hovoril: „Robko, veľmi mi pomôžeš, keď to spravíš.“
Pán Loula s manželkou nemali deti, bývali v slovenárskych bytoch v Žiline a Kuchárikovcov navštevovali. Medzi týmito manželskými pármi vyrástlo pekné priateľstvo. Dcérke Kuchárikovcov Márii vždy priniesli čokoládu, čo v tej dobe nebývalo zvykom. Od nikoho čokoládu nedostávala. „Vždy ma pohladil po hlave a povedal: ´Dievčatko moje, ty sa už budeš mať ináč, ako sa má tvoj ocko´.“
Vojtech Spanyol
Mária si všimla, že mama každé ráno chystá veľké dve litrové fľaše kávy – melty /vtedy iná káva nebola/, kus slaniny, dva krajce chleba. Chlieb piekli doma a rýchlo z neho ubúdalo. „Ešte som si vravela, že koľko ten môj otec zje!“ Mária sa pýtala mamy, prečo otcovi dáva toľko jedla a ona odpovedala, že otec ťažko pracuje, tak musí veľa jesť. „Aj tak som to nevedela pochopiť, že mama pečie dva – tri chleby, a boli sme len traja,“ spomína si pani Mária. V tom čase sa pani Mária nedozvedela, čo otec robí. Všetko vyšlo najavo po vojne.
Sklad bavlny
Ako vyzeral sklad, v ktorom otec pracoval, pani Mária vie len z rozprávania. Údajne bol veľký a žochy, teda vrecia s vlnou, ktoré mal na jej otec starosti, mali asi meter a pol krát meter. Pán Kuchárik urobil pánovi Spanyolovi úkryt ďaleko od dverí za mnohými vreciami, aby tam mohol pohodlne spať a sedieť. Aby prišiel do práce ako prvý, chodieval pán Kuchárik pešo približne desať kilometrov z Kysuckého Nového Mesta do Žiliny. Ráno o štvrtej. Cesta mu trvala asi hodinu. Musel tam byť skôr ako tí ľudia, čo chodili do práce vlakom. Ráno musel vyniesť vedro, kde pán doktor vykonával potrebu, vyvetrať, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu, dať mu čistú vodu, aby sa mohol umyť, prípadne usporiadať žochy v sklade. To všetko musel pán Kuchárik vykonať ešte pred príchodom robotníkov do práce.
Počas dňa niektoré vrecia putovali do výroby. Bral ich zo skladu nielen on, ale aj robotníci. Im dal presné inštrukcie, ktorú vlnu môžu zužitkovať a ktorú nie. Pán Spanyol bol vždy ukrytý na bezpečnom mieste, kam nikto z robotníkov nechodil.
Tragédia
Pána Loulu začalo gestapo podozrievať, že ukrýva Židov. Chodil stále na výsluchy a bál sa, že ho uväznia a budú ho mučiť. Bál sa, aby v tej ťažkej chvíli neprezradil pána Kuchárika. Zrazu zmizol. Hľadali ho aj Kuchárikovci, ale neúspešne. Nakoniec ho po čase našli obeseného na strome vo Vraňom náhodní okoloidúci. Počas druhej svetovej vojny bolo Vranie samostatná dedina, dnes je to mestská časť Žiliny. „Aby nezradil tých, ktorých mal rád, radšej obetoval svoj život,“ hovorí pani Mária. „Otec plakal aj s mamou a jeho manželka chodievala k nám. Nemala nikoho blízkeho. Potom odišla na Moravu.“
Nacisti
Kuchárikovci bývali v dome pod lesom. „V každom kúte bol Nemec, to si pamätám. Stále kričali „fujtajfl“, že ich bolia nohy a je im zima. Zobrali nám všetky periny, deky, postele.“ Niektorí nevládali, iní cez deň išli bojovať. Len prešli cez záhradu, už boli v hore. Hľadali partizánov. Pani Kucháriková im varila meltu a čaj, lebo im bola zima.
Dom – to bola jedna izba, kuchyňa, veľká chodba, ktorá slúžila ako komora. Tam boli skrine a rebrík na povalu a druhý do pivnice. Na poklope do pivnice bol hodený koberec. Z chodby viedli dvoje dvere do záhrady. Rodina zostala žiť vo svojom dome – v pivnici. Mária spávala celý čas, kým boli v dome nemeckí vojaci, na zemiakoch. „Dali mi tam vrecia, malé okienko tam bolo. Prikrytá som bola otcovým kabátom hubertusom.“
Pán Kuchárik spal s vojakmi na zemi a jeho manželka na stoličke v pivnici pri dcére. Pani Mária si pamätá, že to trvalo dlho a spávala v pivnici na zemiakoch celú zimu.
Rusi
Keď sa blížili ruskí vojaci, povedal Nemcom pán Kuchárik: „Ivan ide. R t t t t…“ Napodobnil zvuk streľby a vyviedol ich cez záhradu do lesa, aj tých, čo krívali.
A potom prišli Rusi. Bolo ich okolo desať. Viac boli vonku ako v dome, mali aj kone. Raz prišiel ich veliteľ, aby mu pán Kuchárik ukázal, „ kde je Fritz“. Išiel s ním do hory na kopec, ktorý sa volá Majtanky, potom bolo počuť hroznú streľbu. Otec pani Márie dobre poznal tie hory a vedel bezpečne prísť domov.
Na druhý deň ráno sa prišiel veliteľ opýtať, či je gazda doma. Avšak nejako sa mu podarilo zistiť, že v dome predtým bývali nemeckí vojaci, tak postavil Róberta Kuchárika k stene a chcel ho zastreliť. Keď to malá Mária videla, hodila sa mu k nohám a prosila ho, aby nechal otecka nažive.
„Nechaj mi otca, prosila som. Dodnes to mám pred očami,“ spomína pani Mária.
Aj počas tohto obdobia chodil pán Kuchárik do práce, ale pani Kucháriková zostala doma. Horšie bolo to, že trať bola zničená, nemeckí vojaci vytrhali podvaly, takže vlak nechodil. Preto sa mnohí ľudia nemali ako do práce dostať.
Zachránený
Pána Spanyola ukrýval pán Kuchárik, kým neodišli nemeckí vojaci. Stal sa primárom na očnom oddelení v nemocnici v Žiline. „Otcovi vravel ´Robko´, lebo vedel, ako sa volá a že sa oňho dobre stará.“
Pani Mária sa dozvedela o otcovom skutku až keď išla do školy do Martina. Po vojne pán Kuchárik často hovoril, že je rád, že pánovi Spanyolovi pomohol a všetko dobre dopadlo. „On by bol dal srdce každému. Keby mama nebola dozerala na peniaze, každému by bol požičal. Bol mäkká povaha. Každému rád pomohol. Veľmi si to vážim, že sa odhodlal na túto službu. Mali by sme si takto pomáhať 
všetci,“ hodnotí Mária Holešová.
„Stále vidím pána Loulu, ako ma hladká po vlasoch a bol to jediný človek, ktorý mi doniesol tú čokoládu. Keď idem cez to Vranie, vždy si spomeniem, Bože, na ktorom strome to skončil…“
Najväčším prianím pani Márie Holešovej je, aby vojna nikdy viac nebola… „Aby ľudia sa snažili, aj tí naši politici aby sa nehádali medzi sebou a robili všetko pre to, aby mier bol zachovaný. Aby našu planétu udržiavali a skrášľovali, aby sme sa mohli spolu tešiť. Čím som staršia, vážim si každý deň života.“
Text príbehu pani Mária Holešová autorizovala .
Foto: Archív Márie Holešovej a Dagmar Mozolová.
(c) Dagmar Mozolová
Ak by ste chceli použiť akékoľvek informácie z článku na komerčné účely, prosím, kontaktujte ma.
Komentáre sú uzavreté.