Kým budeme mať my čo jesť…

Príbeh Štefana a Márie Durecovcov, ktorí zachránili Ladislava Kleina.

Durecovci

Anna Malárová sa narodila v júli 1934, neskôr do rodiny pribudli súrodenci Ľudmila a Pavol. Jej otec Štefan Durec odchádzal za prácou do Bziniec pod Javorinou, kde kopal kanalizáciu pre vodovod a matka Mária rod. Mikulcová bola domáca.

Durecovci žili v malom domčeku na Starej Turej, v časti Topolecká. V okolí stáli ešte ďalšie tri domy. V skromnom príbytku bola kuchyňa a dve izby, medzi kuchyňou a jednou izbou bola chodba, cez ktorú sa vchádzalo do dvora. Na štvorcovom uzavretom dvore sa nachádzala studňa s výbornou vodou. „Hospodárstvo sme nemali, moji rodičia boli veľmi chudobní,“ spomína Anna Malárová. “Len v lete chodili do výžinku ku gazdom na Dolniaky, tam si zarobili obilie a kúpili si mašurku /prasiatko/ a pred Vianocami bola zabíjačka.“ Aj dom bol zariadený len jednoducho. V prednej izbe stála na zemi starodávna vyrezávaná truhla, „kisňa“, kde bola uložená bielizeň a posteľné prádlo. Medzi oknami stál stôl, dve postele vedľa jednej steny a vstavané kachle. V druhej izbe bola tiež posteľ a skriňa na šaty.

Annu do štrnástich rokov vychovávala babička vo vedľajšej osade na Papradi, k rodičom prichádzala väčšinou len na nedeľu. Tam chodila aj do školy.

Vojna

Keď prichádzal Štefan Durec z práce domov, pozeral sa z cesty hore briežkom, či ešte stojí jeho dom. Či nie je spálený. V oblasti, kde žil so svojou rodinou, gardisti prezradili niektorých ľudí, ktorí pomáhali partizánom a Židom a nacisti ich postrieľali. „Vojna, to boli zlé časy. Po dedine, ale aj mimo nej chodili Nemci, robili kontroly po domoch, a mnohí ľudia, domáci, boli gardistami. Tí udávali podozrivých,“ spomína pani Anna. „Keby boli vedeli o nás…“

Pán, čo prišiel kupovať slivky

„Ten pán, čo sa u nás skrýval, bol vtedy ešte mladý,“ spomína pani Malárová. „Mal sestru Magdu, ktorá bola pri partizánoch. Volal sa Ladislav Klein, ale cez vojnu ho volali Ján Gurčík. Prišiel k nám, bolo to v septembri, keď zreli slivky,“ spomína Anna Malárová, ktorá mala vtedy 9 rokov. „Povedali mi, že je to pán, ktorý kupuje slivky a zostane u nás prespať do druhého dňa.“

Ladislav Klein sa narodil v roku 1917 vo Vranove nad Topľou. Pochádzal zo židovskej rodiny, v ktorej bolo sedem detí. Gymnázium vyštudoval v Košiciach, V roku 1942 bola veľká časť rodiny deportovaná do koncentračných táborov, kde väčšina zahynula. Ladislavovi Kleinovi sa podarilo odísť do Nového Mesta nad Váhom, kde pracoval do augusta 1944 vo fabrike na alkohol. Jej majiteľ si jeho prácu veľmi vážil a raz prišiel za ním s peniazmi a informáciou, že bude razia, aby sa ukryl. „Otec mal už vtedy falošné papiere s menom Ján Gurčík,“ hovorí jeho syn Tomáš Klein.

Vydal sa smerom na kopanice. Chcel ísť do hôr a pridať sa k partizánom. Cestou stretol dvoch mužov, jeden z nich bol Štefan Durec.

O pánovi Kleinovi u Durecovcov nevedel nikto. Niekoľko týždňov sa im darilo tajiť aj pred staršou dcérou, že býva za zamknutými dverami prednej izby. „Prišla som od babičky domov a ochorela som,“ spomína pani Anna. „Bolo topred Vianocami. Už bol prvý sneh. Ležala som a mama išla do Starej Turej kúpiť mäso k mäsiarovi, k lekárovi aj na úrad. Ja som bola sama doma. Plakala som. No jako decko, čo som mala – ani desať rokov! Strašne som plakala a na ten nárek sa otvorili dvere na prednej izbe a pán Klein sa ma opýtal, čo potrebujem, že mi pomôže. A ja hovorím, že mi nič neni, lebo som sa strašne bála.“

Keď prišla domov mama, Anička sa jej opýtala, čo tu robí ten pán, ktorý kupoval v septembri slivky. Pani Durecová svojej dcére vysvetlila, že je to pán, ktorý sa musí ukrývať pred nacistami, lebo by ho zabili a keby to niekomu povedala, vystrieľajú celú rodinu, aj dom spália. „Bola som ticho, nepovedala som nikomu nič. Ani babičke. U tej som bola od maličkého bábätka. Ona bola moja všetko. A ja som to ani jej nepovedala!“

„Anička ozaj ukázala, aká je vyspelá a spoľahlivá. Neprezradila to.
Aj keď deti väčšinou nevedia držať také tajomstvá,“ hovorí Tomáš Klein.

Máme doma Žida!

„Sestra bola odo mňa o štyri roky mladšia, narodila sa v roku 1938, a to bola taká papuľa,“ hovorí pani Anna. „Bola zúrivá, nadávala, keď sa jej čosi nepáčilo, mamu chytila za sukňu, kopala ju do nôh, vykrikovala ´Počkaj, ja poviem, že schovávaš Žida!´

Nevedela o pánovi Kleinovi v prednej izbe. Chcela len dosiahnuť svoje vyhrážkou. „Povedala to len tak, do vetra, aby mamu nastrašila, aby jej mama vyhovela, čo chce.“ Našťastie, tieto jej slová nikdy nikto okrem rodičov a staršej sestry nepočul.

Keď prišli Nemci

Rok 1944. Nacisti prišli k Durecovcom. Prehadzovali periny, police, išli na povalu, kde mali obilie. „Chodilo ich za plný náklaďák,“ spomína pani Anna. „Kde čo bolo, jaký kút, jaká skrýš, to všetko poprezerali. Keď som náhodou bola doma, alebo aj sestra, ktorá bola ešte malé decko, keď videla, že sa Nemci doviezli na náklaďáku, utekala a aj ja som utekala, čo mi nohy stačili, však som ďaleko od domu nebola, len sme sana brehu sánkovali. ´Mama, Nemci idú,´ som jej ohlásila z dverí a utekala som preč. Mama zatiaľ skryla pána Kleina do pece.“

Durecovci mali v kuchyni pec, kde piekli chlieb. Naspodu sa prikladalo drevo a keď bola pec vykúrená, do oddelenej hornej časti sa vložilo vykysnuté cesto v ošatke. Keď prišli na prehliadku nacisti, pán Klein sa skryl do hornej časti pece. Bol tam priestor asi meter krát meter a pol. Na dvierka, ktorými sado tohto priestoru dalo vojsť, dala pani Durecová ozdobný papier, ako si kedysi ľudia na stenu dávali, aby si trošku vyzdobili príbytok. Pred dvierkami zakrytými papierom stál regál s tanierikmi, hrnčekmi, vedrom. Tak maskovala pani Mária tie dvierka, aby ich nikto nezbadal.

„Bola tam taká veľká pec a deň predtým sa piekol chlieb, tá pec bola ešte teplá,“ hovorí Tomáš Klein spomienky svojho otca. „Hodili otca do tej pece, prišli Nemci, jedna izbička, za minútu videli, že tam nikto nie je.“

Nacisti si nič nevšimli. Pán Klein počul vnútri, ako samedzi sebou po nemecky rozprávajú.

Nemci chodievali aj dva – trikrát do týždňa. Robili prehliadky po domoch, po povalách. Rozdelili sado viacerých skupín a prezerali všetky domy, ktoré tu stáli neďaleko od seba.

„Nebála som sa,“ hovorí pani Anna. „Človek si zvykne na všetko. No čo, také decko. Ja som si to vtedy nevedela ešte tak domyslieť, ale vedela som poslúchnuť tú moju mamu, že mám byť ticho a nemám nikomu nič hovoriť.“
Pána Kleina síce nikdy nenašli, ale v Osade u Mikulcov našli jedného či dvoch Židov, pozabíjali ich aj rodinu, aj dom vypálili.

„Keď moji rodičia videli, že nemá kam ísť, nemá sa kde schovať, nemá čo jesť, považovali za potrebné pomôcť. Otec hovorieval, že sme všetci ľudia, keď veríme, že je Boh a keď nás stvoril, tak stvoril jak kresťanov, tak židov, všetkých. A tak ho schoval.“ Anna Malárová

Mesiace za dverami

Pán Klein nemohol vychádzať z domu. Durecovci mu zohnali knihy a čítal. Keď mu bolo treba ísť na WC, k dispozícii bola na dvore latrína, ale von mohol ísť len vtedy, keď nikto nebol doma ani nikde na okolí. Väčšinou chodil v noci. Na bezpečnosť dávala pozor pani Durecová. Ona sama bola v najväčšom nebezpečenstve. Musela všetko včas vystihnúť, ochrániť ho, navariť, dať mu jesť. „Ja sa pamätám, keď boli Vianoce, mali sme Štedrú večeru a hovorím mame, prečo nedá všetko na stôl, čo uvarila. Povedala mi, že to nezjeme a budeme mať na zajtra,“ spomína pani Anna na Vianoce roku 1944. Keď deti odišli spať, zavolala jej matka pána Kleina a dala mu jesť a bola vraj strašne zvedavá, či bude jesť tie kresťanské makové pupáky a hríbovú polievku, kapustnicu so slivkami a koláče. Pán Klein jedol všetko. „Čo mali oni, mal aj otec,“ spomína si na rozprávanie Ladislava Kleina jeho syn Tomáš. „To si otec celé roky vážil, pretože Durecovci boli veľmi chudobní.“

Je doba, keď si človek nemôže preberať. „Keď budem žiť a budem môcť, budem jesť to, čo mám,“ povedal Ladislav Klein na predostreté jedlo.„Aj kóšer musel ísť bokom,“ hodnotí stravu pre pána Kleina pani Malárová.

Koniec vojny

Ku koncu vojny prišli do tejto oblasti rumunskí vojaci. Jeden dôstojník s vojakom sa nasťahovali k Durecovcom do prednej izby. Pán Klein bol zrejme stále u nich, ale pani Malárová si už nepamätala, kde bol ukrytý. „Nemci prišli s delami a tankami a tuto sú kúsok hory, tie obsadili a namierili na naše domy, na Topoleckú. Našťastie Rumunov bolo viac, tak ich odrazili a Nemci utekali cez hory krížom a kúsok za vrchom je Morava, tam odišli. K samotnému boju tu neprišlo.“

Po vojne

Ladislav Klein odišiel do Bratislavy. Tam sa zamestnal a pracoval ako riaditeľ Technických služieb mesta  Bratislavy. V Bratislave sa stretol so svojou manželkou Alicou, ktorá prišla z Osvienčimu aj s ďalšími troma sestrami /z jedenástich detí zostali štyri/. Zosobášili sa v roku 1946. V roku 1947 sa sestry pani Alice a dvaja bratia pána Kleina, ktorí sa zachránili, vysťahovali do Izraela. Kleinovci zostali žiť na Slovensku a s Durecovcami zostali v kontakte, až kým neodišli do Izraela v roku 1964. „Otec veľa cestoval po republike a každú cestu, ktorú mal, sa zastavil na Starej Turej, navštívil Durecovcov niekedy sám, niekedy aj s nami, ale udržali sme kontakt až do nášho vysťahovania do Izraela. V osemdesiatom deviatom, keď sa tu zmenil režim, sme okamžite prišli na návštevu. Ešte všetci žili.“

 

 

 

„Vojna poznačila nielen rodičov, ale aj nás, druhú generáciu. Mama tým trpela celý život, z ničoho nič sa rozplakala a bola precitlivená voči nám, deťom, dávala na nás pozor ako na oko v hlave. Otec bol iná nátura.“    Tomáš Klein

 

 

Do dnešných dní

Hoci rodičia pani Malárovej už dávno zomreli, ani zachránený Ladislav Klein už nie je medzi živými, štafetu prebral jeho syn Tomáš Klein. Žije v Prahe. „Myslím, že sme mu tiež blízki, však koľko rokov je už po smrti rodičov a ja som mu prakticky nič neurobila. Aj tak vždycky rád príde za mnou aj s manželkou,“ zamýšľa sa pani Malárová. Vyťahuje fotografiu. „Toto je pán Klein ako malý špunt. Mám ich rada. Sú mi blízki, tak mi prirástli k srdcu. Oni sú totižto veľmi príjemní ľudia, tak sme sa zblížili,“ hodnotí svoj vzťah k rodine zachráneného Ladislava Kleina.

Raz prišiel Ladislav Klein za pani Malárovou a povedal jej: „Anka, ja si veľmi dobre pamätám a do smrti nezabudnem, keď som prišiel za tvojím otcom a povedal som, že nemám už peniaze, aby som dal na stravu. Odídem. Tvoj otec mi vtedy povedal: Janko, neboj sa, dokedy mám ja čo jesť, budeš mať aj ty.“

Ladislav Klein spomínal na Durecovcov veľmi často. „On v nich videl záchranu svojho života. Bol presvedčený, že bez nich by to neprežil,“ hovorí jeho syn Tomáš. „Vždy, keď si na to spomeniem, mám slzy v očiach.“

„Veľmi si vážim, že moji rodičia zachránili pána Kleina a s veľkou úctou spomínam aj na rodičov, aj na neho, aj na tú dobu, keď bolo treba tak ťažko žiť. Keby som bola postavená pred podobnú situáciu, tak by som to urobila aj ja, pretože zachrániť človeka je ozaj hrdinstvo.“  Anna Malárová

Spravodlivý medzi národmi

V roku 1995 boli Mária a Štefan Durecovci uznaní ako Spravodliví medzi národmi. Zaslúžil sa o to človek, ktorého zachránili, Ladislav Klein. Durecovci už vtedy nežili. Ocenenie prebrala ich dcéra Anna Malárová. „Bola som šťastná, že niekto ocenil, že tí ľudia zachránili tých, ktorí boli v nebezpečí. Bola som rada, hrdá na rodičov, však to bolo čosi strašné. Kto to neprežil, si to nevie predstaviť, čo všetko tá mama urobila.“ Pani Anna spomína na svojich rodičov ako na veľmi dobrých, pracovitých ľudí. Žili z toho, čo zarobili rukami. Otec bol rozhľadený, veľa čítal, na tú dobu a „na kopanice“ bol inteligentný a vedel veľa z histórie. Mama bola tiež veľmi dobrá, hoci  obyčajná ženička – kopaničárka.

 

„Vyjadrujem vďaku i za moju existenciu. Podstatná je ľudskosť. Peniaze sú, boli, budú, nie sú, sú dôležité, aby ten život bol jednoduchší a ľahší, ale tá ľudskosť má iný význam, keď človek pozná človeka, ako je Anička, vidí, že materiálne hodnoty nie sú všetko. Ľudskosť je vlastnosť dôležitá a podstatná a hrá veľkú úlohu.“    Tomáš Klein

„Život je len jeden a sme všetci ľudia.
Jeden druhého si máme vážiť a ctiť a pomáhať si.“
Anna Malárová

 

Ladislav Klein mal syna a dcéru, šesť vnukov a jedného pravnuka.
Anna Malárová nás v novembri 2017 opustila.

Vypočujte si príbeh Ukrytý v peci o Durecovcoch a Ladislavovi Kleinovci, ako ho vyrozprávali Anna Malárová a Tomáš Klein.

Televízny dokument o záchrane Ladislava Kleina bol odvysielaný na Dvojke.

(c) Dagmar Mozolová
Ak by ste chceli použiť akékoľvek informácie z článku na komerčné účely,  prosím, kontaktujte ma. 

Text autorizovali Tomáš Klein, syn Ladislava Kleina, a p. Malár, syn Anny Malárovej.
Foto: rodinný archív p. Malárovej, p. Kleina a Dagmar Mozolová