Detský plač

O Dominikovi a Jozefe Melicherovcoch, ktorí zachránili rodiny Treitlovcov a Hornovcov v dedine Selec pri Trenčíne.

Jozefa Kresánková a Dominik Melicher

Jozefa pochádzala z Lednických Rovní. Ako najmladšia, jedenásta, skoro osirela. Dospelý brat, ktorý žil a pôsobil v Trenčíne ako dôstojník, si ju zobral k sebe a staral sa o ňu, kým bude dospelá.

Dominik pochádzal z dediny Selec. Mal sestru Magdu, ktorá v Trenčíne slúžila vedľa kasární a Jozefu poznala. Dominik za Magdou do Trenčína chodieval a tu spoznal aj Jozefu.

Dominik a Jozefa sa zobrali v Trenčíne v kostole pod hradom. Dlho bývali v Trenčíne, potom sa presťahovali do Selca, do Dominikovho rodného domu, ktorý zdedil, keďže jeho otec ako 24-ročný padol v prvej svetovej vojne a mama, ktorá sa vydala, sa odsťahovala o dva domy nižšie.

Na prvé dieťa čakali manželia Melicherovci deväť rokov. Najprv sa narodila Oľga a neskôr Eva.

„Mali sme role, bol tu mlyn, tam sa chodilo mlieť,“ spomína pani Eva Šišovská na svojich rodičov. „Doma sa zamiesilo a potom sa to nosilo k pekárovi, ktorý chlieb upiekol.“ Melicherovci chovali husi, sliepky, mali kravu. Ráno cez dedinu išiel pastier, ktorý bral kravy na pašu. Dodnes si pani Eva pamätá, ako práskal bičom. Večer kravu doviedol domov. Rodina bola sebestačná. Bolo mlieko, tvaroh, maslo, vajíčka. Pani Jozefa nikdy nepracovala a jej manžel Dominik pracoval cez vojnu v zbrojovke v Dubnici. Preto nemusel narukovať.

Rodný dom

Eva Šišovská pred domom, v ktorom boli zachránení Treitlovci a Hornovci

V dome, v ktorom rodina žila, boli dve izby. Z chodby doľava sa išlo do spálne, doprava bola kuchyňa a ďalej tam bola izbička. „To bola naša izbička, dievčenská,“ hovorí pani Eva. Ďalej bola komora, do ktorej sa však vchádzalo zvonka, a maštaľ pre kravu. Izbička je dodnes v pôvodnom stave, aj okno je pôvodné.Vchádzame do izbičky. Na stenách sú fotky. Žena v kožuchu. Elegantná dáma. Muž v saku. Fešák. Človek by čakal dedinské oblečenie, ale tieto fotky svedčia o ľuďoch, ktorí videli kus sveta. „Mama vraj žila istý čas aj v Čechách a bývala v meste u toho svojho brata, ktorý bol štábny kapitán, údajne veľká šarža na tú dobu,“ spomína na matku pani Eva. „No však selecké dievčatá boli nahnevané, keď si otec doviedol cudziu babu a s tou sa aj oženil.“

Prechádzame do chodby, z ktorej sa dnes vchádza do kúpeľne. Tá tu kedysi nebola, len drevené schody viedli na povalu, kde bola truhlica s priehradkami, v ktorej mali Melicherovci fazuľu, cibuľu. Na povale bola aj skriňa so sieťou, kde sa navešalo údené mäso po zabíjačke. Vchod na povalu bol aj zvonku po rebríku. „Tomu sa hovorilo palaš, taký domček to bol na tej streche, a tam bol opretý rebrík a tadiaľ sa vyšlo na ten poval.“

30. november 1944

„Toto je partizánska obec,“ vysvetľuje pani Eva. „Prišli Nemci. Všetci museli ísť pred kostol, aj ženy s deťmi museli ísť, aj mňa niesli ako bábätko, sestru niesla babka na chrbte,“ spomína. „Chlapov zobrali do Beckova.“ Vraj ich mučili, ale nakoniec niektorých pustili.
„Môj otec išiel z toho Beckova pešo domov, aj nejaký pán farár Benko, ktorý tu vtedy bol, ale mnohí sa nevrátili.“
Z informácií dostupných na internete sa dozvedám, že obyvatelia Selca pomáhali partizánom s potravinami, zabezpečovali lieky, zdravotnícky materiál, ukrývali ranených. Nacisti sa odplatili za činnosť partizánov v tejto oblasti. Zadržali 273 mužov, 67 bolo transportovaných do koncentračných táborov. Domov sa nevrátilo 43 Selčanov.
„Tu bolo toľko vdov a ja čo som chodila do školy, čo som mala spolužiačky, tá nemala otca, aj tá nemala otca,“ spomína pani Eva.

December 1943

Dominik Melicher ukazuje, ktorým smerom bol senník, kde našiel dve rodiny.

„Otec sa vybral do nášho lesa odťať vianočný stromček,“ hovorí pani Eva. Bola vtedy malé bábätko a jej sestrička len o niečo staršia. Pán Melicher si zobral sane, pílku, sekerku, manželka mu do termosky naliala čiernu kávu, asi meltu, zabalila mu slaninu, chlieb a vydal sa na cestu hore dedinou. „Ono je to dosť ďaleko, volá sa to Slivové, tá hora,“ hovorí pani Eva. Vietor fúkal, snežilo, sneh mu vŕzgal pod nohami. Ako prichádzal na miesto, počul zvláštne zvuky, ako keby deti plakali. Zostal stáť, počúval, tak si povedal, že sa mu to asi zdalo. Ale po chvíli počul detský plač znovu.

Prišiel k senníku, v ktorom mali ľudia seno uložené na zimu, ktoré nemohli skladovať doma. „Otvoril dvere a našiel tam dve deti s rodičmi. To boli Treitlovci. A potom tam bola ďalšia rodina, matka, otec a syn asi 16-ročný.“ Pán Dominik sa dozvedel, že tieto dve rodiny sa u niekoho v Selci ukrývali, ale museli odísť, keďže sa ten človek bál, že ich nájdu. Tak išli hore dedinou hlboko do lesa. Pán Dominik im nechal kávu, chlieb, slaninu a povedal: „Ja vás tu nenechám. Teraz musím ísť za manželkou, poradíme sa a určite pre vás prídem. Ale až na večer.“

Úkryt na povale

Pani Jozefa povedala, že deti v žiadnom prípade nemôžu zostať v lese, takže manželia išli robiť poriadok na povalu, kde zbili narýchlo z dosák úkryt a večer už priviedol pán Dominik pre obe rodiny do svojho domu.
Pani Jozefa s manželom sa od tej chvíle starali nielen o svoje dve malé deti, ale o ďalších sedem ľudí: Nándoryho a Evu Treitlovcov s deťmi Rudolfom a Tomášom. Druhá rodina boli Hornovci, zrejme pán Ján, pani Etela a syn Janko.
Melicherovcom so stravou pomáhala aj Dominikova sestra Kata, ktorá často navarila a doniesla jedlo.
Na povale neboli stále, len v čase prehliadok nemeckými vojakmi. Večer z tej povaly chodili dole do domu, chlapi sa holili, mohli sa zohriať.

Neskôr začala pani Jozefa po dedine rozprávať, že jej príde sestra so švagrom aj švagrinou, lebo je u nich zlá situácia. „A pomaly jeden zišiel, druhý zišiel, veď maminu rodinu nikto nepoznal,“ hodnotí situáciu pani Eva.

Lietadlá

„Jednu jedinú vec viem, že sa strašne báli lietadla. Oni prežili zrejme niekde bombardovanie. Tak sa veľmi báli! A zrovna sa tu chystala voda na pranie, horúca sa liala do koryta a niektorý ten chlapec sotil moju sestru a ona padla do tej vriacej vody a obarila si ruku. Vraj jej tú ruku fúkali pumpou na bicykel a plakala, plakala, bolelo ju to,“ spomína pani Eva. Treitlovci sa veľmi ospravedlňovali, ale Melicherovci vedeli, že sa chlapec zľakol, a preto sa to stalo.

Razie

Fašisti chodili a robili razie. Melicherovci obaja vedeli trochu po nemecky, a tak k nim chodieval jeden nemecký dôstojník, dal si u nich kávičku a spomínal na svoju rodinu, vraj mal tiež deti. Keď prišla razia a nemeckí vojaci vyšli aj na povalu, pichali do sena, prehľadávali, zreval na nich, aby to nerobili. Hoci nebol ich veliteľom, vojaci skákali tak rýchlo dole, že ani rebrík nepotrebovali. Melicherovcov ochránil. Či tušil, že ukrývajú židovské rodiny, a preto chcel rodinu ochrániť, sa už nedozvieme.

Takmer tridsať rokov po vojne, v roku 1977, prišiel Janko Horn na liečenie do Trenčianskych Teplíc a prišiel pozrieť aj Melicherovcov. Pani Eva bola vtedy už vydatá, mala malú dcérku a nebola doma. Na návštevu si pamätal jej manžel. Janko Horn chodil po dome a prezeral si dosky. Vypýtal si cigaretu, hoci nefajčil. Chodil a hľadal štrbinu, ktorou sa pozeral na nemeckých vojakov, keď prišli na raziu. „Spomínal na to, aký strašný strach tam zažil,“ referoval pani Eve jej manžel.

Koniec vojny

Pani Eva mala v roku 1945 len dva roky, ale jej sestra Oľga si čo-to z vojny pamätá. „Že nás pchali do kúta, keď sa strieľalo. Posadili nás na umývadlo, ktoré bolo v kuchyni. Bolo to mimo dverí, mimo okna. A ešte si pamätá, že chodila schovávať topánky. Ako sme mali tie schody na povalu, tam mávali otec aj mama topánky, tak ona ich schovala, aby ich vojaci neukradli. Benderovci,“ interpretuje spomienky svojej sestry pani Eva.

Hodinky

Keď Treitlovci odchádzali, pán Treitel si vymenil s pánom Melicherom hodinky. Pán Melicher mal obyčajné, dostal však „omegy“. Pán Treitel mu povedal, že jeho jednoduché a obyčajné hodinky bude nosiť do smrti.“

Po vojne

Treitlovci odišli do Švajčiarska. A neskôr do Ameriky. Odtiaľ chodil Melicherovcom každé Vianoce balík. „Keď to prišlo dva týždne pred Vianocami, to sa neotváralo,“ spomína si pani Eva. „No vidíte, kto už mal v Selci taký kožuch,“ ukazuje na fotku svojej mamičky. „To sa otváralo až na Štedrý večer.“ Treitlovci posielali balíky, kým im Melicherovci nenapísali, že nezvládajú platiť clo. Tak potom začalo prichádzať v obálke zopár dolárov.

Ján Horn, Jozefa Melicherová, Etela Hornová

Hornovci bývali na Sihoti v Trenčíne.

Pani Eva si pamätá, že k nim chodievala po vojne s matkou. Zrejme mali niečo ako mäsopriemysel. Ich dcéra, ktorá cez vojnu nebola u Melicherovcov, žila v Prahe a dievčatá Oľga a Eva k nej chodili na prázdniny a Melicherovci na dovolenku. Každé Vianoce dostali balík aj z Prahy. Látky na kostým a oblek. Dokonca aj svadobné dary dostali dievčatá Oľga a Eva, keď sa vydávali.

Listy

Treitlovci písali. Dodnes má pani Eva zachovanú korešpondenciu. „Vypisovali, že sú vďační, že boli „angelé“ tí moji rodičia. Ešte aj stovka je tam aj percentá, stopercentní angelé,“ pozerá pani Eva do jedného z listov. Treitlovci potrebovali napríklad potvrdenie, že u nich boli v rokoch 1943 až 1945 ukrytí.

„Aby to videli aj tí, čo po nás prídu,“ udáva pani Eva ako dôvod, prečo dlhé roky odkladá listy. „Aby si to uvedomili, že byť človekom jedôležité. Treba myslieť na druhých. Od toho sme tu. Nie aby sme seba oslavovali, aby sme mali majetky a ja neviem čo, ale treba sa starať o tých ostatných a keď to bude robiť každý, bude postarané aj o nás.“

Spomienky na rodičov

Rodičia boli úžasní. Mama bola sčítaná, vedela poriadne variť aj poriadne piecť. Keď niekto prišiel do Selca, každý sa u nás stravoval. Či učiteľ, akademický maliar, čo maľoval kostol aj s bratom, geológovia, celá partia, ktorá končila školu a chodila do hôr na prax, spávali na povale a boli užasnutí z varenia mojej mamy. Otec bol spravodlivý. Vždy stál na strane slabších. Dokonca bol v Selci starosta.

A tu by sa mohol príbeh skončiť. Spomienkami pani Evy, ktorá si svojich rodičov a ich skutok z vojnových čias vysoko váži. Hodnotí ho ako správny. V marci 2018 mi povedala, že kontakt dnes už s rodinami Treitlovcov a Hornovcov nemá. Janko už zrejme nežije, veď už počas vojny mal asi šestnásť rokov a Treitlovci sa odmlčali….

Ale mne to nedalo…

Keď som sa vrátila od pani Šišovskej, začala som pátrať po Treitlovcoch na internete. A našla som. Napísala som mail a o niekoľko minút som dostala odpoveď. Písal mi Rudolf.

Rudolf a Tomáš, ktorí si dnes hovoria Ruddy a Ted, žijú dodnes v New Yorku.

Dozvedela som sa, že Rudy sa narodil vo Viedni v marci 1938 a jeho brat Tomáš v októbri 1933. Otec Nándor pochádzal z Prešova, mama Eva z Poľska. Otec aj starý otec sa podnikali v oblasti kožušníctva. Rodina s deťmi žila v Rakúsku, odkiaľ museli v roku 1938 ujsť a prišli na Slovensko. Po vojne odišli do Francúzska a Švajčiarska, kde čakali na získanie víz do Ameriky. Dostali ich v roku 1949.

Rudy Treitel ďalej napísal, že pán Melicher ich niekedy ukryl v podkroví, inokedy v sene. Niekedy sa ukrývali jeho starší brat a otec v lese s partizánmi, zatiaľ čo on s matkou boli ukrytí v rôznych častiach domu. Pridal svoje poďakovanie: